Ako som takmer položil život za basketbal, utorok 14.6.2016

Ahojte,presne to sa stalo. Takmer som položil život za basketbal. Na konci rozhodujúcej 20-tky som sa po víťaznom koši oprel o stenu a bol koniec. Chrbtom opretý o stenu a s nohami do pravého uhla som tam polosedel a polostál. Nevedel som pohnúť ani viečkami na očiach...bol som síce zmorený, zničený, ale neskutočne šťastný. Moji spoluhráči Majka s Milanom odviedli neuveriteľnú robotu a obrovskou mierou prispeli k tomuto víťazstvu. Neskutočne húževnatým odporom sa prezentovali aj naši súperi Zuzka, Martin a Mišo. Aj vďaka nim som bol vyžmýkaný ako citrón v "mochite".

Skôr než nastal tento koniec, tak sa náš utorok začal rozprávkovo. Martin-Zlatko doniesol pri príležitosti svojich druhých menín kráľovské občerstvenie. Moje oči jedli, ale bruško radšej nie. Počet prítomných SMPŤákov sa už od 18-tej hodiny zastavil na veľmi nízkom čísle. Vedel som, že naložiť si z týchto dobrôt podľa mojich predstáv, by "nem" dopadlo dobre. Napíšem to takto - so slinami v ústach, s hladom v žalúdku a s únavou všetkých údov po pondelkovom basketbale som nastúpil na zápasy SMPT. Rozdelenie prebehlo rýchlo a rovnako rýchlo prebehla aj prvá 30-tka. Tú sme my Bieli prehrali rýchlo a bez bolesti. Tmaví predviedli hru ako z rozprávky. Mišo exceloval, Martin trojkoval a Zuzka ich oboch kočírovala. Za to druhú 30-tku sme začali s uragánom v nohách. Nedali sme im milimeter priestoru a ničili sme ich nekompromisnými protiútokmi. V obrane ma začal brániť Mišo namiesto Martina, čo znamenalo prepnúť na ďalší rýchlostný a záťažový stupeň. Druhú 30-tku sme po veľkom boji vyhrali a ja som začal vidieť to povestné svetlo na konci tunela. Máta sami , že to svetlo bolo už dosť blízko. Krátka prestávka ubehla ako voda vo vodopáde. Rozhodujúca 20-tka sa začala smrtiacim tempom. Všetci sme vedeli, že v 20-tke je najdôležitejší úvod. Kto tam pustí súpera na 4 body, tak ten väčšinou prehrá. Urputný boj vyvrcholil do stavu 18:18. Ako je to možné, že v našom SMPT sa pravidelne rozhoduje posledným košom, posledným hodom ? Odpoveď znie:" Pretože sme takí dobrí !!!" Po viacerých neúspešných útokoch som sa dostal z boku ku košu a vystrelil ranu. Vložil som do nej posledné sily a túžbu - "padni dnu inak padnem ja". Lopta letela do koša a ja k stene. Keď už som sa opieral chrbátom o stenu tak, vtedy sa opierali moje oči o loptu. Tá potvora guľatá pomaly, pomaly letela do koša. Odrazila sa od jednej, druhej obruče a až potom sa rozhodla ísť dole. Prepadla cez sieť a spadla na parkety a mne už visel život na vlásku. Dvakrát sa odrazila od zeme a bol koniec. Túto scénu mám doteraz pred očami a stále sa mi zjavuje ako spomalený film. Pamätám si, že som zakričal asi "paadddnii" a " auuuhhhaaauuueeeeiiiieeaaauuuuhhh". Ostatné ste si prečítali na začiatku...

Z polosedu som sa presunul na lavičku a až z nej do kabinetu. Odhadujem, že to trvalo nekonečných 30-45 min. V kabinete som sa konečne najedol, napil a prišiel k vedomiu. Tak, tak priatelia, tak som skoro položil život za basketbal. Ďakujem všetkým spoluhráčom i protihráčom i Jurajovi s Mikim na lavičke. Boli ste perfektní !

Váš Paťo