Utorok, 27.11.2012, ako som hral ja...

Ahooojte priatelia, dovolím si dnešný komentár napísať o tom ako som hral ja a ako som ja videl dianie okolo seba.

V utorok sa mi nechcelo vyjsťz Milanovho kabinetu. Občerstvenie bolo také, že som neodolal a vhodil som do svojho tela prebytočnú záťaž v podobe super šalátiku, rohličkov i klobásky. Vlial som do seba dva poháriky energetického vínka a až potom som vstal a vošiel do telocvične. Už prvé pohyby ( možno to ani neboli pohyby skôr kŕče ) naznačili, že dnes to bude naozaj ťažké. Radšej som nestrieľal na kôš, aby som si nezobral aj tú poslednú nádej úspechu, ktorá ešte vo mne ostala. Trocha som si pobehal hore-dole, precvičil horné i dolné končatiny. S nikým som sa radšej nerozprával, aby som si neminul posledné zvyšky energie v sebe. Rozdelenie prebehlo vcelku rýchlo a aj spravodlivo. Proti mne sa postavili obidve Zuzky, Majka a Milan. Hovorím si dobré rozdelenie, Milana aspoň prvých 5 minút zvládnem, Majku brániť nebudem ( vždy dá cez moje ruky kôš ), Zuzky prenechám svojim spoluhráčom, nech si ich užijú ! So mnou hrali moji traja statoční, chrabrí a hlavne neznalí situácie Soňa, Dáška Martin. Ich neznalosť spočinula v tom, že si mysleli:" ako dobre je ma mať v tíme". To však netušili akého lenivého a zničeného psa včera získali. Už prvú 30-tku som čakal, že vyfasujeme. Na šťastie v úvode ešta majú všetci dostatok síl, ktoré vedia zaručiť aj prijateľný výsledok. Rozmýšľal som o tom, že na akom poste mám hrať. Pod košom to dobre neviem a byť na rozohrávke v rozlosovanej konštelácii by nebolo veľmi múdre. Tak sme v útoku hrali taký prapodivný guláš, ktorý aj slušne fungoval. Možno sme tým gulášom zaskočili dobre organizovanú obranu našich súperov. Naša obrana fungovala naozaj dobre. Milan mi tam síce skákal, ale ešte som vládal, tak iba skákal a nevyskakoval ! Dáška odviedla dobrú robotu a ku podivu aj Martin. Soňa sa našu obranu snažila organizovať, ale už som ju prekukol a robil som to po svojom, tak ako ona po svojom. Skúsil som jednu či dve trojky, ktoré sa nechytili. Snažil som sa rozohrávať na svojich spoluhráčov, prípadne doskočiť niečo v útoku. Sily mi však ubúdali a ja som stále častejšie radšej všetko sledoval z trojkového oblúka a modlil sa, aby sa Martin, Soňa či Dáška triafali do koša. Modlitby boli vyslyšané a koše nám padali. Túto prvú 30-tku sme prehrali, ale v pomere 30:24, čo je skvelý výsledok. Počas hry prišiel do telocvične Joshua, ktorý trpezlivo čakal na koniec tejto hry. Miestami som mal pocit, že niektorí schválne zdržiavali, aby oddialili jeho príchod. Pred druhou 30-tkou prišlo k menšej rošáde a moje družstvo sa zmenilo takto: Soňa ( ostala ) , Martin ( ostal ), Joshua ( pribudol ) a Dáška ( zdrhla ). V druhej 30-tke sme hrali ešte kostrbatejšie v útoku. Moje sily už zabezpečovali iba životné funkcie. V obrane si to Soňa stále robila po svojom a z času na čas mi niečo vyčítala. Mohla a bolo jej to na ...., pretože ja som bol rád, že žijem ! Na prekvapenie a musím povedať veľmi príjemné prekvapenie, sme túto 30-tku vyhrali 30:28. V obrane už namiesto mňa s Milanom skákal Joshua a stíhal to vcelku slušne chalanisko aj v útoku. Martin spresnil svoje protiútoky a Soňa si naďalej hrala to svoje nenápadné. Hlavne sa tvárila, že je celá napravená ! Čo sa týka mňa, tak som si stále častejšie obzeral svoje tenisky v predklone a namiesto behania, alebo mierneho poklusu, som používal iba také lárom-fárom chodenie ( ja tóľka paguljal po ploščadi ). Celú 30-tku ma hrýzlo svedomie a hanba, že ma moji spoluhráči vidia v takomto podsadení... Celkom jasne si však pamätám moment, keď som videl človeka a jeho výraz, keď sa naňho rúti vlak. V jednom útoku sa mi podarilo celkom slušne rozbehnúť svoj vagón. Nabral som slušnú rýchlosť, ktorou som obehol Zuzku K a vrútil som sa do šestky, kde stála Dáška. To bolo !!! Vzopäla ruky a bolo vidieť, že sa jej premieta celý život pred očami. Určite stihla Otče náš i Zdravas. Jednoducho bola pripravená umrieť po náraze so mnou. Zo začiatku som myslel, že to preháňa, že je to súčasť jej obrannej taktiky - vystrašiť mňa. Žiaľ jej oči hovorili za všetko -" Ešte chcem žiť !!!" Mal som iba zlomok sekundy, aby som našiel riešenie a nechal ju ešte s nami žiť. Spomaliť sa nedalo, v tom bola fyzika. Bol to aj môj jediný svetlý moment mojej hry v utorok. Našťastie som ešte zbadal malú výhybku po pravej strane a dokázal som sa prehodiť na vedľajšiu koľaj. Dáša tam ešte chvíľu stála, zrejme ešte viedla dialóg s najvyšším a zrejme mu sľúbila ďalšie a ďalšie činy. Ja som dal kôš a Dáške som skromne povedal: "Neboj, ja by som do Teba nenarazil.." Neviem, čo sa udialo na časomiere, každopádne som zariadil, že namiesto 10:12 bolo 20:22. Buď to tak malo byť, alebo som jednoducho hru urýchlil. Moje druhé zrýchlenie v utorok. Po dvoch 30-tkach bolo 1:1 a prišla záverečná. V nej opustila svoj tím Majka a sadla si k Janke na lavičku. Ostali sme štyria proti štyrom. Mne sa nedarilo už vôbec a ani ostatným.Začiatok bol zlý, stred už lepší. V závere sme však dlho odolávali veľkému množstvu útokov. Zo stavu 28:22 sa nám podarilo vyrovnať. Všetko to však ukončila Zuzka V. svojou nádhernou trojkou. Tľapol som si so všetkými a sadol som si na lavičku, kde som čakal na vedomie, na sebavedomie a na návrat nejakých síl. Postupne sa ku mne všetko vrátilo, potom som vstal a presunul som sa do kabinetu. Tam som si pochutnal na všetkých dobrotách a vypil som ďalšie a ďalšie dúšky energetického vínka. Prišla aj Martinka, ktorá ma po krásnych rozhovoroch v kabinete odviezla domov. Doma som skontroloval priebeh aukcie lístkov na Slovan, prerezervoval som lístky do divadla ( v stredu ich vyberiem cestou z práce ) a skontroloval som, či odišli peniaze na turnaj v Rige. Umyl som sa a ľahol som si do postele spať...

Čafte Váš Paťo zničený ale šťastný !!