Po stopách basketbalu v krajine rumu, apríl 2016

Pondelok, 11.04.2016

Na viedenskom letisku sme mali byť do 4. hodiny rannej, jednotlivých členov ešte za tmy pozbieral po Bratislave súkromný dopravca. Ako prvý vstával Juraj, ktorý si síce nastavil budík na 2,20 hod, ale omylom vstal o hodinu skôr a zobudil Majku. Cestou dolu schodami ešte zobudili Milana aj Zuzku, kde zistili skutočný čas a museli sa vrátiť do bytu, kde strávili ďalšiu hodinku ležiac oblečení na gauči a Juraj si musel vypočuť od Majky dosť dlhý nepríjemný monológ. Na viedenskom letisku sme prešli letiskovou obťažovacou procedúrou rýchlo a skoro bez problémov (Majke zabavili opaľovací krém). Na prestupnom letisku v Kolíne sme absolvovali ďalšiu rovnakú kontrolnú procedúru úplne zbytočne, pretože tamojšie letisko nemá vybudovaný sektor pre prestupujúcich pasažierov (ach tí Nemci). Samotný let do Varadera bol zdĺhavý, veď 9 500 km dá zabrať aj veľkému airbusu. Skúsený pilot sa šikovne vyhol kubánskej protileteckej obrane a cca o 18 hodine tamojšieho času (+6 hodín) mäkko pristál na slnkom vyhriatom varaderskom letisku. Vstupné procedúry na kubánsku pôdu nás vrátili do čias predrevolučných a pozostávali z nasledovných častí: odmeranie teploty, fotografovanie, colná kontrola, pasová kontrola a odovzdanie colných prehlásení. Keďže nás však skúsený cestovateľ Miki vopred varoval, čo nás čaká, absolvovali sme všetky kontroly s humorom nám vlastným. Cca za 1 hodinu sme sa ocitli na parkovisku pred letiskom, kde si množstvo súkromných aj štátnych taxíkov a autobusov postupne odvážalo turistov do príslušných rezortov. Do hotela Tuxpan sme dorazili cca o 20,00, kde sme boli postupne všetci ubytovaní a na ruky nám pripli nesnímateľné žlté pásky, označujúce príslušnosť ku danému rezortu. Mimochodom, neskôr sme zistli, že aj turisti v susednom hoteli Bella Costa majú rovnaké žlté pásky, darmo je, dobre to majú tí Kubánci vymyslené. Na izbách, vcelku slušne vybavených a čistých, nás zarazil čudný puch starých látok, pripomínajúci navštevu spálne Ľudovíta XVI v Louvri. Výhľad z okna u niektorých z nás bol na čudnú kovovú konštrukciu pripomínajúcu lešenie a strechu priľahlej budovy. Ihneď sme požadovali výmenu izieb za tie, ktoré boli s výhľadom na more a boli sme informovaní, že všetky izby sú momentálne obsadené, ale za 2 dni bude výmena možná. Vzhľadom na časový posun nemal nikto z nás chuť ďalej sa doťahovať s recepčnou a tak sme sa odobrali na izby dospať, čo sa dá.

Utorok, 12.04.2016

Prvé prekvapenie utorňajšieho rána na Kube bola tma. Niektorí z nás boli hore už okolo 6. hodiny, v tom čase býva v tomto ročnom období na Slovensku svetlo už od 5.hodiny. Tu začínalo svitať okolo 6,30, ale Slnko sa objavilo až krátko po 7. hodine. Uvedomili sme si, že Kuba je už hodne blízko pri rovníku a v týchto končinách je celoročný rozdiel medzi svetlom a tmou iba veľmi malý. Nasledovali raňajky vo forme švédskych stolov v hotelovej jedálni na prízemí, ponuka jedál bola veľmi veľká, aj keď ich chute boli pre nás neraz nové alebo neobvyklé. Biedne bolo pečivo a kubánsky chlieb, pripomínali naše veľmi mäkké sendviče, preto sme si ich vylepšovali v hriankovači. Salámy boli skoro ako naše, maslo margarínové, ale mali tam nátierku, ktorá pripomínala našu bryndzu a bola prekvapujúco chutná. V teplom pulte bolo možné nájsť varenú fazuľu, cícer, kubánska praženica nestála za nič, rovnako ako ich párky. Najväčšia fronta ranných hladošov sa tvorila pri pulte, kde kuchár robil jedlú a chutnú omeletu. Ako ďalšie prílohy boli vajcia natvrdo, veľmi dobrý plesňový syr (lepší ako náš rokfort), džemy, tuniak z konzervy a sladké koláče, ktoré Kubánci absolútne nevedia robiť. Plus miestne dostupné ovocie, najmä ananásy, guajva (vraj obsahuje mnoho vitamínu C, ale chuťovo nič moc), kubánske banány, papája (absolútne fádne ovocie) a kyslé grapefruity (ešte nebol ich čas, rovnako aj chýbajúce mangá a pomaranče, ktoré dozrievajú až v júni). Z džúsov boli v ponuke ananásový a mangový. Pre nás čašníci spojili dohromady 3 stoly a väčšinou boli už pre nás stále rezervované. Po raňajkách sme sa vydali na prieskum areálu, ktorý bol veľmi pekný, samé palmy, veľký bazén so sladkou vodou, množstvo lehátok a hlavne barov. Počnúc tými v hoteli, cez 24 hodinový bar situovaný pri malom amfiteátri, až po ten priamo na pláži. No a na záver Atlantický oceán, krásne gýčovo azúrový ako na fotkách, nekonečne veľký (Florida bola od nás cca 160km) príjemné teplý, s jemnučkým belavým pieskom, po ktorom sa chodilo ako po koberci. Varadero je známe krásnymi plážami a v tomto nesklamalo. Ako rezortní greenhorni sme zistili, že všetky lehátka už boli obsadené, preto sme si ich chodili ďalšie rána už obsadzovať cestou do baru (hlavne Krajčovci a Šankovci, vďaka Vám). Zvyšok dňa sme venovali kúpaniu sa, rumu, objavovaniu ďalších miestnych nápojov a dohodli sa s miestnym turistickým sprievodcom Davidom (hovoril slušne slovensky-študoval v Žiline) na piatkovom výlete do Havany. Tma zahalila Kubu cca o 20,30 hod, ale v bare sa stále svietilo, takže sme pokračovali v degustácií rôznych druhov rumu.

Streda, 13.04.2016

Ráno sme sa zišli opäť v 24-hodinovom bare El Colibri (od toho dňa to už bol viac-menej povinný začiatok každého dňa), kde sme stretli ďalších sympatických Slovákov z Martina a Horných Salíb, s ktorými sme sa už zoznámili skôr, pri prestupovaní na letisku v Kolíne. Tu treba spomenúť naše prísne a pravidelné dodržiavanie pitného režimu, pretože horúce kubánske slnko nám rýchlo odoberalo životodarnú vodu, ktorú bolo treba neustále dopĺňať dostupnými tekutinami hlavne rum (rôzne značky, ale všetko kubánske). Pre spestrenie sortimentu boli ku dispozícií Piňa colada, Mochito, Tequila sunrise, Cuba Libre, Daikiri, Zombie a iné. Na tomto mieste treba spomenúť kolibríka, ktorý každé ráno navštevoval kvitnúce kríky v blízkosti vonkajšieho baru, kde podľa nášho vzoru nasával z kvetov nektár. Od toho dňa sa ho snažil Juraj zvečniť svojim foťákom každé ráno. Dlho bezúspešne, preto lebo medzi pohybom kolibríka a elektrónu nie je skoro žiadny rozdiel. Paťo s Jurajom zavítali v ten deň aj do ovocného baru, kde im barman z čerstvo obratých kokosových orechov urobil výborný osviežujúci nápoj, t.j. rum s kokosovým mliekom. Po raňajkách sme si boli vyfasovať v plážovom klube čisté plážové uteráky. To bola dosť náročná administratívna procedúra, spočívajúca s vypísaním výpožičných lístkov (dvojmo), zaplatení zálohy 15,-CUC/ks (na recepcii) a s týmto dokladom o zaplatení bolo treba ísť do plážového klubu. Tam momentálne čisté plážové osušky nemali, bolo treba prísť popoludní. Ale aj bez uterákov nám bolo na pláži super.Usalašili sme sa v blízkosti plážového baru. Kúpanie v teplom oceáne je niečo úplne iné ako v chorvátskom slovenskom mori. Predpoludním bývali len také mierne vlnky, popoludní bývali vlny spravidla väčšie a kúpanie bolo ako na hojdačke. Martina, Paťo a Juraj išli na katamarane šnorchlovať trochu ďalej od pobrežia. V hlbších vodách bola spústa rýb, ktoré sa prihnali, akonáhle začal miestny lodivod hádzať do mora kúsky pečiva. Pripadali sme si, akoby nás hodili v predvianočnom čase do kade medzi kaprov. Ryby boli všade, bol to pekný zážitok. V čase obeda zavítala na pláž skupina kubánskych tanečníc a tanečníkov, oblečených v pestrých farebných kostýmoch na drevených chodúľoch. V rezorte sa totiž každú stredu konal tzv. “Cuba day”, kedy sa obedovalo vonku pod stromami, kde boli švédske stoly a hrala živá hudba. Vyskúšali sme si aj lisovanie cukrovej trstiny a pitie vytečenej sladkej šťavy, samozrejme s rumom. Popoludní nám konečne vymenili izby podľa našich predstáv. Po večeri nasledovala povinná zastávka v bare pri jedálni, kde bola tiež živá hudba. Zistili sme, že množstvo a kvalita objednaného nápoja bola priamo úmerná našej pozornosti miestnym barmanom. Ak sme im dali pár CUC-ov, plastové poháriky sa zmenili na väčšie sklenené a stúpla aj kvalita nápoja.

Štvrtok,14.04.2016.

Ráno prebehlo spoločné cvičenie jógy s Milanom na peknom mieste pod palmami, prvý deň cvičili s Milanom Majka, Juraj, Dana, Miki, okruh cvičencov sa do konca pobytu postupne scvrkol na Milana. Ostatní uprednostňovali rannú posteľnú siestu resp. rannú kávičku (niektorí s rumom, Juraj fuj) v bare pri bazénoch. Tento deň okrem kúpania sa prebehol v znamení osláv jubilantov Zuzky, Milana a Paťa, ktoré sme absolvovali večer na terase u Majky a Juraja.

Piatok, 15.04.2016

“Havana, Havana, Havana, krásna si”, spievali v čase našej mladosti Zuzka Lonská a Zdenko Kratochvíl a my sme sa rozhodli skontrolovať, či mali pravdu. Po výdatných raňajkách sme sa zhromaždili na recepcii v očakávaní celodenného výletu do Havany. Autobus prišiel načas, sprievodcom bol sympatický Raul, kubánsky selfmademan, ktorý sa za rok (podľa jeho slov) naučil sám veľmi slušne česky a celú cestu do Havany nám o Kube poskytol množstvo informácií. Cestou sme sa zastavili v kubánskom motoreste, kde hrala miestna motorestová kapela D´Lirio a za 3,- CUCy sa dala kúpiť fantastická vychladená Piňa colada (ak bolo na Kube niečoho dosť, tak to bol ľad v nápojoch), pili sme ju slamkou z čerstvo vydlabaného ananásu. Prieskum Havany sme začali pri tanku, na ktorom prišiel Fidel do Havany vyhnať Batistu a postupne sme sa ponárali do neopísateľnej atmosféry starého mesta. Prešli sme okolo Múzea revolúcie, ku budove kubánskeho “Bieleho domu”. Zablúdili sme aj do bočných uličiek, kde bola väčšina domov veľmi zanedbaných, ale napriek tomu krásnych (všetky budovy vlastní štát). Treba iba dúfať, že sa dočkajú renovácie. Obdivovali sme staré americké autá vo všetkých možných farbách a veľkostiach, ktoré si šťastní majitelia už od kubánskej revolúcie udržujú stále v pojazdnom stave, napriek ich vysokej spotrebe ( do 20l / 100km, údaj od miestneho šoféra starého Cadillacu). Tú vysokú spotrebu bolo možné cítiť priam hmatateľne, v uliciach Havany, napriek nie až takej hustej premávke (asi ako keď Bratislavu opustia cez sviatky všetci “cezpoľní”), bolo smradu z jedného takéhoto auta viac, ako vari zo 100 našich áut vybavených katalyzátorom. Staré limuzíny sú pre ich majiteľov stály zdroj príjmov, nakoľko ich používajú ako taxíky a zároveň predstavujú rodinné striebro, ktoré sa niekedy v budúcnosti bude dať speňažiť pre zberateľov áut z USA. Na uliciach nám niektorí kubánski “týpkovia” ponúkali lacné cigary s nejasným pôvodom a pochybnej kvality, ale my, súc dopredu poučení z bedekrov o Kube, sme lákavým cenovým ponukám statočne odolávali. Čakala nás totiž aj návšteva fabriky na výrobu cigár. Pred vstupom do nej sme museli nechať fotoaparáty v autobuse. Nesmelo sa tam fotografovať, zrejme šúľanie cigár predstavuje dôležité štátne tajomstvo Kuby. Škoda, boli by to pekné a zaujímavé zábery pracovníkov, ktorí dokážu za 2-3 minúty sformovať z tabakových listov peknú cigaru. Pozorovali sme jednu šikovnú Kubánku v stredných rokoch. Pri nej sedela jej dcéra, ešte asi teenagerka, ktorú mama zaúčala do jej budúceho povolania (miesto vo fabrike sa dedí). Bolo mi ľúto dcérinho osudu, veď baby v jej rokoch sa u nás chystajú na vysokú školu. Za nami, mimo periférneho vidu nášho fabrického sprievodcu, nám niektorí robotníci núkali práve vyrobené cigary. Čo na tom, že patrili fabrike. S nostalgiou sme si spomenuli na časy predrevolučné u nás. Niektorí z nás si kúpili cigary v špecializovanom obchode, do ktorého sme sa dostali autobusom cez staré havanské štvrte. Cestou sa nám naskytol dosť deprimujúci pohľad na staré schátrané domy, tvoriace celé ulice a štvrte. Niektoré z nich sa už rozpadávali, boli neobývané, iným chýbala napr. zadná časť. Predajňa cigár bola na 1.poschodí starého, ale zrenovovaného domu. Okrem cigár boli boli v ponuke rôzne značky kubánskych rumov. Vo vedľajšej miestnosti sme si niektorí dali fantastickú kávu Mulata, do ktorej barman pri zhasnutých svetlách nalial asi z 1m výšky horiaci rum, takže na svoje si prišli aj fotoaparáty. Mimochodom, ceny rumu a cigár sú na Kube pre danú značku všade rovnaké, nezáleží na tom, či vo výrobni, v hoteli alebo na letisku. Nasledovala prehliadka Námestia revolúcie, kde mával Fidel svoje siahodlhé prejavy a návšteva miestnej reštaurácie (v Havane sú tieto iba pre cudzincov), kde sme mali objednaný obed. Pri obede nám hrala reštauračná kapela, jej technická hodnota aj umelecký dojem boli slušné. Popoludnie sme strávili v starej časti Havany pri prístave, kde boli už budovy prevažne poopravované a vymaľované. Zastavili sme sa pri bare (la Bodeguida del Medio), kam chodieval Hemingway častovať svoju múzu viacerými pohárikmi Daikiri. Prešli sme popri dome, kde bol nedávno pred nami ubytovaný Obama. Z jeho návštevy mali niektorí Kubánci, hlavne mladí, radosť, iní zase starosť čo bude, ak/keď sa na Kube zmení režim. Zastavili sme sa v miestnej tržnici pri prístave, kde však po ovocí, zelenine a niečom na zjedenie nebolo ani stopy. Všade iba handry, obrazy a gýče. Záverom výletu sme si už iba z autobusu prezreli nábrežnú časť Havany Malecón. Cestou domov sme kubánskym vidiekom prechádzali po zatopených cestách po búrke. Ešte sme sa zozbierali Raulovi na cca polovičný mesačný plat (na Kube cca 30-40 USD). Bol z toho dojatý a my tiež. Výlet v Havane nechal v každom z nás rôzne pocity. Stál za to. Havana je napriek súčasnému stavu nezabudnuteľná. Možno sa raz stane v budúcnosti “Parížom” Karibiku a Zuzka Lonská a Zdenko Kratochvíl budú môcť ostať spokojní.

Sobota, 16.04.2016

Klasický program: ráno cvičenie s Milanom/rum v bare, kúpanie v mori, kúpanie v rezorte, obed, kúpanie v mori (vždy popoludní sme si objednali poriadne vlny), večera, bar alebo posedenie na balkóne, samozrejme s rumom.

Nedeľa, 17.04.2016

Ako v sobotu, ibaže bolo trochu zamračené, vlny boli ešte väčšie a kúpanie ešte srandovnejšie. Rum (po španielsky Ron) nivó béz, hladina alkoholu v krvi ustálená. Niektorí z nás si prezreli susedný rezort hotela Bella Costa, ktorý ponúkal väčší výber jedál a ubytovanie aj v separátnych vilkách, bol však preplnený ubytovanými turistami a nie taký pohodový ako náš Tuxpan.

Pondelok, 18.04.2016

Náš pobyt sa prehupol do druhého týždňa, ale na to nikto nemyslel. Po raňajkách sme nasadli na miestnu linku Hop on-Hop off a z autobusu sme obdivovali varaderské rezorty až po jeho konečný výbežok. Nazad sme sa nechali odviezť do rovnomenného mestečka, kde sme si prezreli skromné obchody a trhy a nasávali miestnu atmosféru. Martinke a Paťovi sa v tento deň podarilo dostať k miestnym Kubáncom do ich príbytku. Martinka išla na Kubu s viacerými víziami a snami. Jej prvým snom bolo dať si upliesť vrkôčiky od šikovnej Kubánky. Nekonečným chodením po varaderskej tržnici sme sa dopracovali k dvom ukážkovým čokoládovým devám – tmavšia pleť, široké boky a bujaré dekolty. Využili Paťove krátke zaváhanie a začali Martinku vábiť. Ostražitý Paťo sa prizeral ponukovému konaniu, ktoré bolo umocnené fotoalbumom účesov na mobilnom telefóne tejto kubánky. Martinka si veľmi rýchlo vybrala svoj účes a Paťa ukľudnili vetou “ two minutes, amigo ! ”. Oboch táto šikovná kaderníčka odviedla do jej salónu. Prešli sme cestou, malým dvorčekom, akousi chodbou, kde sa na plynových horákoch pomaly varili rôzne jedlá s ryžou. Vošli sme do z jednej strany otvorenej miestnosti, kde za stolom sedela ukážková stará mama kubánska. Za ňou sedel na malom štokrlíku starý otec kubánsky. Stará mama šúpala zemiaky a tvárila sa, že tam nie je. Starý otec vyklepával fľaksne mäsa a tváril sa, že tam nie je. Naša kubánka vizážistka posadila Martinku na stoličku a začala pracovať v jej salóne. Paťo si sadol na stoličku a pozoroval život okolo seba. O chvíľu do salónu prišla druhá vizážistka a s ňou aj párik Kanaďanov. Všetci sme tam sedeli a monitorovali jeden druhého. V tom vyšiel spod komody obrovský šváb. Paťo ostal kľudný, ale o to viac ostražitý. Šváb sa správal k hosťom slušne, zrejme očakával turistický príspevok. Za to Kubánci začali medzi sebou niečo splietať po španielsky. Do toho prišla vnučka stredoškoláčka v krásnej béžovej uniforme. Paťo neskôr skonštatoval, že iba nahlásila starej mame polohu švába. Ten sa práve, vtedy presunul k jej nohám. Stará mama ho rýchlo prišľapla. Počas tohto manévru stále sedela, šúpala zemiaky a tvárila sa, že tam nie je. Starý otec sa v tom momente zdvihol a odišiel s hrncom mäsa k horákom a zvláštnym úškrnom na tvári. Martinka nič netušiaca sedela na stoličke a anglicky čosi štebotala vizážistke. Všetko tušiacemu Paťovi sa iba zvýšila túžba na pohárik rumu… Za necelých “ two / twenty minutes “ si Martinka splnila svoj sen a Paťo bol šťastný, že mohol byť pri tom. Naša dvojica sa presunula po dlhočiznom varaderskom bulvári do malej krčmičky, kde spolu s Dankou a Mikim doplnili hladiny rumu, piva a kávy. Bez týchto nápojov by ich ďalšie putovanie po varaderskom bulvári nebolo možné ! Martinka a Paťo prešli celým bulvárom a navštívili aj verejnú pláž, ktorá bola rovnako krásna ako tá pri hoteli Tuxpan. Popoludňajšie kúpanie v rezorte sme si spestrili objednávkou spoločného výletu do Trinidadu, starého kubánskeho mesta vzdialeného od Varadera na 3-4 hodiny cesty autobusom, nachádzajúceho sa približne v polovici Kuby pri pobreží Karibského mora.

Utorok, 19.04.2016

Autobus do Trinidadu mal prísť už o 6,45 hod, teda ešte pred otvorením jedálne, prišiel asi so 40-minútovým oneskorením, to však stačilo, aby sme si z jedálne zadovážili na cestu niečo na zjedenie. Sprievodkyňou nám bola mladá a pekná Kubánka Amélia, s dobrou angličtinou. Okrem Trinidadu bola v pláne aj prehliadka mauzólea Che Guevaru, ktoré sa nachádza na okraji mesta Santa Clara, cca 220 km juhovýchodne od Varadera a pobrežného mesta Cienfuegos. Zážitok sľubovala aj cesta vnútrozemím Kuby, nakoľko Trinidad leží cca v polovici kubánskeho územia pri Karibiku, na opačnej strane ako Varadero. Cestou sme míňali roztrúsené kubánske dediny (v dvoch sme zaregistrovali aj basketbalové ihriská, žiaľ, nezaregistrovali ich naše fotoaparáty), banánové, mangové, ananásové, guavové a pomarančové plantáže (v čase nášho pobytu boli mangá a pomaranče ešte zelené), lány cukrovej trstiny a množstvo paliem rôzneho druhu, prevažne kokosových a kráľovských. Cestou sme sa zastavili v malom motoreste, utopenom medzi kokosovými palmami. Tentokrát bol bez živej hudby, ale piňu coladu mali výbornú. Rástli tam aj kávovníky, avokáda, guavy a orchidea, ktorá voňala po čokoláde. Naša cesta pokračovala aj po kubánskej trojpruhovej “diaľnici”, bez zvodidiel, s povrchom pripomínajúcim niečo medzi našou diaľnicou, cestou prvej a občas aj druhej triedy. Jazdili po nej okrem áut a autobusov aj bicyklisti a konské bričky, každý vo svojom pruhu. Napokon sme dorazili k prvej zastávke nášho výletu, k mauzóleu Che Guevaru. Bolo impozantné a dominovala mu socha Che v nadživotnej veľkosti, ktorého sme si odfotili zo všetkých strán. Na parkovisku bolo už množstvo autobusov a pred vchodom do mauzólea stál dlhý rad turistov, do ktorého sme sa zaradili aj my. Hodina čakania bola “spestrená” nečakaným pádom veľkého palmového listu na ruskú turistku, ktorá v tom čase sedela pod palmou, nechýbalo veľa a incident mohol skončiť pre Rusku tragicky. Vo vnútri mauzólea je pochovaný veľký Che, je tam množstvo fotografií z jeho celého života, najviac však z obdobia revolúcie, kde je zvečnený spolu s Fidelom, Raulom a ďalšími spolubojovníkmi. Nechýbajú ani artefakty z toho obdobia, najmä zbrane. Portréty tohoto revolucionára možno vidieť všade na Kube, na budovách, v literatúre, ale aj napr. na tričkách. Po návšteve mauzólea sme pokračovali ďalej, cestu nám spestril náš vodič autobusu, ktorý sa potreboval dostať na vedľajšiu diaľnicu a situáciu vyriešil tak, že z nej nečakane odbočil na akúsi lesnú hrboľatú cestu medzi palmami a po nej dorazil ku druhej diaľnici, avšak v protismere. Pre vodiča to nepredstavovalo žiadny problém, absolvovali sme cca 400 m jazdy na diaľnici v protismere, po ktorých sme sa zaradili do nášho pruhu. Protiidúcim vodičom áut to evidentne nepripadalo zvláštne, niektorí zablikali svetlami, my v autobuse sme vytreštili oči a mnohí z nás si spomenuli na ten vtip o Záhorákovi na diaľnici. Veľmi krásna časť Kuby bol úsek v hornatom kraji pred Trinidadom, darmo je, nám Slovákom je hornatý kraj milší. Kým sme prešli cez kopce, ktoré sa nám priplietli do cesty, sme sa poriadne zapotili. Motor autobusu sa trápil. Šofér preto vypol klimatizáciu, aby mu trošku odľahčil. My sme to hneď spoznali na prepotených tričkách. V Trinidade sme zamierili rovno do centra, ku reštaurácií, kde sme mali obedovať. Keďže sme ešte museli čakať, až sa v nej pre nás uvoľnia miesta, vyliezli sme po točitých schodoch na jej strechu, odkiaľ sa nám naskytol krásny pohľad na asi najkrajšie kubánske mesto v španielskom štýle, učupené pod horami a z druhej strany lemované azúrovým Karibikom. Po obede sme vyrazili s Améliou po vlastných na prieskum trinidadských zákutí a uličiek starého mesta, ktorým dominovalo krásne námestie. Očarili nás pestrofarebné domy, do jedného z nich, ktorý v minulosti asi vlastnil niekto z miestnej “smotánky”, sme sa boli aj pozrieť. Cestou sme objavili miestnu školu, kde práve skončilo vyučovanie a sympatická učiteľka nás pozvala dnu na krátku exkurziu, ktorú ocenila predovšetkým pedagogicko-muzeálna časť našej výpravy. Veronika ochutnala miestny nápoj – kan čančara : med, limetková šťava, nečakane biely rum, ľad a neperlivá voda. Keďže čas už značne pokročil, vybrali sme sa autobusom späť na našu varaderskú základňu, tentokrát inou cestou, pozdĺž karibského pobrežia, aby sme z Kuby videli čo najviac. Na niektorých úsekoch prechádzali cez cestu množstvá veľkých oranžových krabov, s ktorými si však náš vodič nerobil žiadne starosti, čo na to hovoria kubánski ochrancovia prírody, nevedno. Na úpätí hory v malej záhradke sme uvideli úle so včelami. Za zvukov pukajúcich krabov pod kolesami autobusu, morského vlnobitia a škrípajúcej prevodovky sme si všetci spomenuli na Martina a jeho včielky. Cestou sme sa zastavili v Cienfuegos, ktoré bolo založené francúzskymi prisťahovalcami (v oblasti prevažne osídlenej Španielmi). My sme videli prakticky len námestie, v centrálnej časti stojí socha José Martího a je celé obkolesené úžasnými neoklasicistickými budovami z 19. storočia. Okrem katedrály a ďalších skvostov, stojí za zmienku „Teatro Tomas Terry“, v ktorom údajne v prvých dekádach 20. storočia vystupovali najväčšie operné hviezdy sveta, vrátane Enrica Carusa, jedného z najslávnejších tenorov opernej histórie. To len potvrdzuje, že Cienfuegos (napriek tomu, že to tak dnes nevyzerá) bolo vraj 3. najväčšie hospodárske a kultúrne centrum Kuby v 19. storočí. Po malej okružnej prechádzke námestím sme si dali vcelku chutné miestne pivo, ktoré sa na Kube varí ešte v pivovaroch postavených expertami z bývalého Československa. Martinka s Paťom vyrazili na miestny bulvár, ktorý pripomínal bulvár na Floride. Zväčnili sa na fotografiách a budú všetkým tvrdiť, že si odbehli na Floridu na nákupy. Posledná časť cesty prebiehala už za tmy, stihli sme zaregistrovať, že vodič jazdil výlučne v rýchlom diaľničnom pruhu, aby nezrazil bicyklistov a konské povozy, motajúcich sa v pravom pruhu diaľnice, bez akýchkoľvek koncových svetiel (až na jednu bričku s horiacou fakľou) a farbou pleti splývajúcich s nočnou čierňavou. Do rezortu sme dorazili neskoro, jedáleň bola už zavretá a preto sme sa presunuli k nočnému baru, kde nám barman urobil malý “záhryz” a kde práve prebiehalo predstavenie tanečnej dievčenskej skupiny doplnenej 3 chlapcami, jeden z nich však očividne inklinoval ku krásnym hnedým, čiernym aj bielym kráskam. Bolo sa na čo pozerať, až nám, chlapom, vyschlo v krku, našťastie bar bol nablízku. Cestou na izbu bolo treba prejsť ešte ďalším barom vo vnútri hotela, kde nám kýval od baru Nelson, sympatický čašník, ktorý mal po záverečnej v jedálni aj kumulovanú funkciu barmana. Nemohli sme ho odmietnuť a tak sme sa na izbe ocitli okolo polnoci. Bol to ťažký a vyčerpávajúci deň, ale stál za to.

Streda, 20.04.2016

Stredajšie predpoludnie uplynulo ako obvykle, až okolo obeda nám hudba znejúca z rezortu pripomenula, že opäť vypukol .“Cuba day”, preto sme sa presunuli z pláže na pekné miesto pod stromami, iba kúsok od švédskych stolov, kde už stál rad hladošov, prevažne Kanaďanov. Po dobrom obede, neďaleko nás zaujala pozíciu skupina 6 hudobníkov, ktorí začali hrať a spievať veľmi pekné kubánske pesničky, na konci nám ponúkli DVD s ich hudbou za púhych 10,- CUC, jedno z nich sme si nechali podpísať každým členom skupiny. Kúpili sme ich tuším 4 kusy, až doma, po príchode na Slovensko, sme zistili, že sú neprehrateľné, ale náš IT expert Paťo sa podujal na ich oživenie. Zvyšok dňa strávila ženská časť našej výpravy nákupmi v susednom hoteli Bella Costa (tričká, poháre, šaty a iné drobnosti, ktoré potrebujú príslušníčky nežného pohlavia k životu). A ešte sme si objednali ďalšie výlety na piatok.

Štvrtok, 21.04.2016

Po raňajkách sme absolvovali spoločné fotografovanie pod košom na basketbalovom ihrisku a potom sme sa presunuli ku bazénu v rezorte. Keďže v bazéne bola natiahnutá volejbalová sieť, vypožičali sme si aj loptu a začal sa veľký vodno-volejbalový súboj dvoch mužstiev v nasledovnom zložení: Maja, Dana, Martina, Juraj a Milan versus Veronika, Zuzka, Miki a Paťo. Hra bola nesmierne zaujímavá, sledovali nás so záujmom aj turisti z lehátok, lebo taký volejbal ešte v živote určite nevideli. Veľmi prekvapili Maja a Martina, ktoré získavali väčšinu priamych bodov rovno z podania. Zakaždým bolo vo výhode mužstvo, ktoré hralo na strane s menšou hĺbkou vody, opačné družstvo v hlbšej vode sa snažilo hrať niečo medzi volejbalom a vodným pólom. Ľúty boj, plný zvratov, sa napokon skončil víťazstvom menej početného družstva 2:1, treba však zdôrazniť, že Veronika, ako bývalá profesionálna hráčka volejbalu plnila úlohu Miša na basketbalovej palubovke. Popoludní prišli po takmer 10-dňovom putovaní po Kube aj Marcela s Ondrejom, ktorí sa ubytovali v susednom hoteli a zvyšných pár dní dovolenky strávili s nami a podelili sa s nami o ich kubánske zážitky.

Piatok, 22.04.2016, skupina Maja, Zuzka, Veronika, Juraj a Milan

V piatok sme sa rozdelili na 3 skupiny, Miki a Dana dali prednosť relaxovaniu v hotelovom komplexe, Martina s Paťom išli šnorchlovať na opustený ostrov a stretnúť sa s delfínmi (podrobný opis výletu v ďalšej časti ) a my zvyšní piati sme vyrazili na celodenný výlet do Zátoky svíň. Našim sprievodcom v autobuse s českými turistami bol Carlos, Kubánec, ktorý kedysi pracoval v Čechách a jeho čeština bola veľmi slušná, ako sám povedal, “Nejlépe se česky naučil v hospodě!”. Veľmi nám pripomínal nášho Fera, postavou, držaním tela, gestami aj rečou, skrátka, bol to náš Feros Kubanos. “To je dneska ale počasí”, bola jeho reakcia na mierne zamračenú oblohu a teplotu 27°C, v autobuse nám porozprával históriu vylodenia sa kubánskych kontrarevolucionárov v Zátoke svíň a iné zaujímavosti z kubánskej histórie, školstva a o pestovaní cukrovej trstiny. Na naše otázky na súčasné kubánsko-americké vzťahy odpovedal, že Kubánci sa Američanmi nenechajú ovládnuť a svoju prednášku na túto tému zakončil slovami “Američania sú hajzlíci”. Cestou sme absolvovali cca 1 hodinovú exkurziu v kubánskej krokodílej farme (kto tam nebol, nech navštívi bratislavskú ZOO, uvidí približne to isté). Naša ďalšia cesta pokračovala naprieč Kubou až ku Zátoke svíň, ktorá sa nachádza v Karibskom mori a popri pobreží sme sa dostali ku cieľu našej cesty, čo bolo malé prímorské letovisko, kde sme rovno z autobusu napochodovali k obedu v útulnej reštaurácií. Jedla bolo neúrekom, zaujalo vyprážané mäso a najmä a hlavne fantastické ananásy, ktorým sa tie naše z hotela nemohli rovnať. Dalo sa tam okúpať v malej zátoke, kde bola úžasná voda, ale vstup do nej bol rovno z kamenného brehu, čo bolo dosť nepríjemné. Cesto nazad sme ešte navštívili skanzen pôvodnej indiánskej dediny, cca 5 km vzdialenosť cez vodný kanál a sladkovodné jazero sme prekonali na rýchlom motorovom člne s dvoma motormi Yamaha a jedným kapitánom, najadrenalínovejšie bolo vyberanie ostrých zákrut vo vysokej rýchlosti. Indiánska dedina bola veľmi zaujímavá, ale po jej pôvodných obyvateľoch nebolo ani stopy, príchodzí “kultúrni” bieli ľudia ich úplne vyhladili. Do hotela sme sa vrátili včas na to, aby sme ešte stihli spoločnú večeru a predstavenie tanečnej skupiny.

Piatok, 22.04.2016, Paťo a Martina

Ja s Martinkou sme sa vybrali splniť si ďalší sen. Vybrali sme sa navštíviť raj na zemi – raj na Cayo Blanco. Počasie a hutné mraky neveštili nič dobré. Z nášho rezortu sme vyšli dva páry. V autobuse už sedeli tri české páry, ktoré si svoje chvíle slávy v tejto správe užijú o niečo neskôr v delfináriu. Prišli sme do prístavu, kde na nás čakal nádherný katamaran. Prišli sme medzi prvými, tak sme si uchytili super miesta v prednej časti na ľavoboku. Katamaran sa postupne zaľudňoval rôznymi párikmi a skupinkami. Národnostnú skladbu ihneď po vyplávaní zisťoval kubánsky animátor. Zistili sme, že na cestu do raja sa spolu s nami ako jediným slovenským párom vydali Venezuelčania, Japonci, Nemci, francúzky i anglicky hovoriaci Kanaďania, Dáni, Česi, a Francúzi. Prvá pochvala od animátora na našu adresu prišla, keď nás zbadal s pohárikom čistého rumu v ruke. “Vy to pijete, ako my Kubánci !” Animátor zaviedol zopár povelov, ktoré sme museli počas plavby dodržiavať. Na zapískanie sme museli dvakrát zatlieskať, keď začala hrať reprodukovaná hudba, tak sme museli začať spievať alebo tancovať. Po prvých tónoch Guantanaméry sme zistili, že posádka a turisti na palube sú dobre naladení a pripravení odísť do raja. Katamaran vyšiel na otvorené more, obloha sa vyjasnila a znovu bol okolo nás ten všadeprítomný kubánsky gýč - belasá obloha a tyrkysové more ! Príjemne neznesiteľné. Nálada na palube sa vylepšovala namiešaným afrodiziakom (čerstvé ovocie, voda a samozrejme rum ). Najrýchlejšie sa vylepšovala nálada skupinke Japoncov, ktorých začala byť plná paluba. Japonci sú síce malí, ale boli všade. Katamaran sa cca po 1 hodine plavby priblížil ku Cayo Blanco. Minuli sme nádhernú lagúnu a vošli sme medzi dva mangrovníkové pásy, kde bolo umne ukryté prírodné delfinárium. Priamo v morskej vode boli umiestnené siete a z nich vytvorené “výbehy”, kde už šantili delfíni. Animátor nás rozdelil na tri skupiny. My sme sa dostali do jednej s Čechmi a veselými Japoncami. Pred nami bola jedna skupina, ktorá už stála vo vode na móle a hrala sa s delfínom. Naša skupina čakala v altánku pred týmto mólom. Cvičitelia nás požiadali, aby sme nedávali ruky do vody a neprivolávali delfínov. V Tatrách sa hovorí, že 9 z 10 zavalených lavínou sú Česi, pretože nedodržiavajú pokyny horskej služby. Dvakrát môžete hádať, kto začal čvachtať rukou vo vode a privolávať delfína… V ten deň mali Česi šťastie a nič sa im nestalo. Netrvalo dlho a skupiny sa vymenili. My sme vošli do polpása do vody a s búšením srdca sme čakali, čo sa bude diať. Ja aj Martinka sme stáli vo vode a okolo nás zrazu plával živý delfín. Mohli sme ho hladiť, fotiť a obzerať si ho zoči-voči. Samček nám spieval, skákal, špliechal, tlieskal, plával hore bruchom. Japonci sa smiali, Česi “volovali” a my sme si to vychutnávali. Obaja sme dostali bozk na líce. Konštatujem, že delfín je obrovské zviera s príjemnou kožou a obrovským apetítom. Stretnutie s našim delfínom bolo krásne a nezabudnuteľné. Z delfinária sme sa na našom katamarane presunuli na otvorené more. Tu sa nám podarilo vidieť skupinu voľne žijúcich delfínov, ktorí si slobodne plávali a vyskakovali. Po krátkej plavbe v prekrásnej vode sme zakotvili pri koraloch. Tu sme sa mohli šnorchlovať do zbláznenia či do utopenia. Pod vodou nás čakalo krásne predstavenie s množstvom rybičiek. Z vody nás vytiahlo pískanie a tlieskanie posádky. Znovu sme oboplávali rajskú lagúnu a zakotvili sme na brehu. Všetci sme pri vystupovaní museli prejsť pár krokov cez vodu. Najviac radosti a smiechu sme znovu počuli od Japoncov, pretože dvoch najstarších členov ich skupinky museli cez tú vodu vynášať na pleciach. Posádka musela vyniesť aj Venezuelčana s dlahou na nohe, čomu sa Japonci znovu smiali. V týchto momentoch sa Japonci smiali už všetkému. Našli sme si dve voľné lehátka pod slnečníkom a prešli sme na obrovskú terasu naobedovať sa. Martinka si ešte na lodi objednala obrovskú langustu s krevetami a ryžou. Ja som si pochutil na kuracom mäse so zeleninou a šalátom. Naobedovali sme sa veľmi rýchlo, aby sme sa presunuli ku lehátkam a vliezli do neskutočne čistej, teplučkej a mierne hojdajúcej sa morskej vody rajskej lagúny. Lagúna bola neuveriteľne plytká, preto sme sa rukami odrážali alebo liezli po jej dne. Vychutnávali sme si tento moment a užívali si spoločne rajskú pohodu a slnečné lúče. V diaľke sme počuli smiech Japoncov, české “vole” a kubánsku živú muziku…presne ako v raji… Chvíľu sme snorili po brehu, kde sa korene mangrovníka ponárali do vody lagúny. Boli to nádherné okamihy a pre nás dvoch to bol vrchol našej pohody a relaxu. Zmorený rajom som si ľahol na lehátko a pospal si. Martinka sa zmenila na lovkyňu mušličiek a spokojná sa prechádzala po pláži… V presne určenom čase sme začuli pískanie nášho animátora, ktorý nás zvolával na spiatočnú plavbu. Nastúpili sme po rebríku na palubu, usadili sme sa a čakali a čakali a čakali… Netušili sme dôvod tohto čakania, pokiaľ nás nezačali spočítavať. Keď na našej lodi zistili, že je nás o dvoch viac a na vedľajšej o dvoch menej, vtedy sa postavil párik usmievajúcich sa dôchodcov. Poslušne a bez slov sa presunuli na svoju loď. Ich animátor im prstom okolo hrdla naznačil, čo ich čaká na ceste späť. Samozrejme, že s kubánskym úsmevom na tvári. Plavba späť bola show, na ktorú nezabudneme ! Animátor postupne vytancoval všetky prítomné dámy. Neskôr nás všetkých zvolal na palubu, kde sme začali spoločné tance. Dievčatá sa postavili dopredu a chlapci dozadu. Animátor stál na sedadlách pred nami a predtancovával nám. My sme stáli pod ním a opakovali sme všetko, čo nám ukazoval. Mne sa najviac páčil tanec, keď nám dievčatá obojručným prekrytím lona spievali “No, no, no” a my muži sme sexi pohybmi naznačovali “Si, si ,si“.Nálada bola fantastická až rajská !!! Všetci sme si želali, aby sa to neskončilo, aby sme sa plavili až do Európy ako Kolumbus…Ďakujeme Kubáncom, že sme mohli nahliadnuť na jeden deň do raja !

Sobota, 23.04.2016

Ráno cvičenie s Milanom/rum v bare, po raňajkách opäť volejbalový zápas v bazéne, hrala aj Marcela. Nasledovalo celodenné kúpanie, Ondrej sa s plutvami potápal trochu ďalej od brehu, kde bola cca 4-5 hĺbka, kde nazbieral prekrásne mušle, s ktorými sa s name podelil. Večer vypukla výborná tanečná show, kde nás okrem iného zaujala moletnejšia konferenciérka oblečená do o tri čísla menšieho kostýmu, čím mimoriadne zaujala mužskú časť diváctva, ich foťáky cvakali ako pri odovzdávaní Oskarov. Žiaľ, pokúšala sa aj spievať, čím nášho Paťa vždy donútila isť do baru pre ďalšie pivo a rumy. Záver dňa to bol každopádne zaujímavý.

Nedeľa, 24.04.2016

V tento deň sme sa rozlúčili s Marcelou a Ondrejom, ktorí sa vracali do Havany, odkiaľ odlietali v pondelok domov. Deň sme strávili oslavami jubilantov a šantením a fotením vo vlnách.

Pondelok, 25.04.2016

Všetko pekné sa raz musí skončiť a naša expedícia na Kube sa pomaly končila. Ráno Juraj urobil ešte posledný zúfalý pokus odfotiť kolibríka, z ktorého sa mu zatiaľ podarilo urobiť iba zopár nepodarených záberov a hľa, stal sa zázrak, na rozlúčku mu kolibrík ukážkovo “zapózoval” akoby sa s nami chcel rozlúčiť. Muchas gracias, kolibrikos. Po raňajkách sme išli vrátiť uteráky, pobaliť veci - hlavne rum aby sa nerozbil a vypratať izby. Batožiny sme si odložili do miestnosti vedľa recepcie. Niektorí z nás sa ešte naposledy vrhli do oceánu, v tušení, že v najbližšej dobe take kúpanie asi nezažijú. Autobus na letisko prišiel o 15. hodine a cestou pozbieral aj dovolenkárov z iných rezortov. Kontrola na letisku bola rýchlejšia ako tá pri príchode, za zmienku stojí opätovné fotografovanie každého jednotlivca. Zrejme Kubánci porovnávajú tváre návštevníkov pri príchode aj odchode, a tí turisti, ktorí sú nedostatočne opálení, musia na Kube stráviť ešte nejaký čas. Keď sme sa konečne dostali do odletovej zóny a vydýchli sme si úľavou, že všetky tie kontrolné procedúry máme za sebou, ozvalo sa hlásenie: “Pesíndžers Sanko, Vanek end Duris kam tu the customs”. Spomínaní traja statoční sa neochotne dostavili ku colníkom, cestou rozmýšľajúc, aké paragrafy kubánskeho trestného zákonníka porušili a v duchu sa načas lúčili so svojimi drahými polovičkami. Pri malej miestnosti zbadali svoje kufre a rúča mladá Kubánka ich vyzvala tieto otvoriť. Kontrola bola viac ako formálna, pekná colníčka sa im ospravedlnila, že je to jej povinnosť a prepustila ich ako Pilát Pontský Barabáša. Akurát Paťo prejavil ľútosť, vraj dúfal, že pôjde aj o telesnú kontrolu. Zaplnený Airbus sa odlepil od varaderského letiska o 20 hodine kubánskeho času, už sa stmievalo a posledné lúče slnka pohládzali varaderské pláže pod nami, adiós Kuba, prajeme Tebe aj Kubáncom iba peknú budúcnosť. Lietadlo vletelo do noci a ponáhľalo sa oproti slnku, každý sa trápil na malom sedadle podľa svojich možností a tým šťastnejším sa aj podarilo zaspať. Okolo 2 hodiny rannej sme už leteli nad slnkom rozžiarenými oblakmi kdesi nad stredom Atlantického oceánu. Posunuli sme si hodinky o 6 hodín dopredu a v Kolíne sme pristáli hladko ako do perinky.Na letištnej ploche nás privítal riadny chlad, bolo iba pár stupňov nad nulou a kde-tu padali aj snehové vločky. To sme ešte netušili, že v čase, keď sme sa kúpali v prehriatom mori, zničil ranný mráz na Slovensku veľkú časť úrody. Prestup a let do Viedne nám pripadal po celonočnom lete ako krátky presun autobusom. Pred letiskom nás už čakalo auto a po ďalšej hodine sme boli už všetci doma.

Záver:

Oficiálny cieľ výpravy – objaviť stopy po basketbale na Kube – sa nám podarilo splniť, o čom svedčí aj fotodokumentácia. A aké boli hlavné benefity našej návštevy na Kube? Super partia, more, pláže a rum. A ak nám niečo chýbalo, tak to boli práve naši chýbajúci kamaráti.

Základný slovensko-kubánsky slovník:

Fidel Castro: Fidel Castro

1 rum: uno ron

2 rumy: dos rons

3 rumy: tres rons

4 rumy: cuatro rons

5 rumov: cinco rons

6 rumov: seis rons

7 rumov: siete rons

8 rumov: ocho rons

1 fľaša rumu: una botella de ron

Pesnička: Havana,

spievali Zuzka Lonská a Zdenko Kratochvíl

Havana,Havana,Havana krásna si,

z večera za rána za hviezdnatej noci,

keď všetkým vyhráva hudba veselá rumba nad plantážami znie

a Kuba znovu radostnú rumbu slobody tancuje.

Havana,Havana,Havana spieva si,

nôti si pri práci spieva si pri tanci.

Šťastný je Pedro a svet s ním vedno,

kubánsku rumbu hrá si,

Havana,Havana,Havana krásna si.

Šťastný je Pedro a svet s ním vedno,

kubánsku rumbu hrá si,

Havana,Havana,Havana krásna si.

Link na pieseň