Správa zo služobnej cesty v Portugalsku...

v dňoch 16.4.2012- 21.04.2012.Po stopách basketbalu na Pyrenejskom poloostrove.

V rámci poznávacej akcie EVIRS (Európsky vinársky rytiersky stav, pozri www.evirs.sk) som mal možnosť bližšie sa oboznámiť s touto pre nás, na európskepomery vzdialenou a tak trochu aj exotickou krajinou. Hlavným účelom akcie bolo spoznanie vínnej kultúry Portugalska, hlavne v oblasti starobylého mestaPorto. Ku tejto správe ešte pripájam základné informácie o Portugalsku, ktoré pre nás pripravil Palko Lešťák, náš člen, bývalý obchodný radca a vynikajúciznalec vín. Ak vás nebaví tá časť o vínach, stojí zato prečítať si aspoň pár úvodných strán o tomto štáte a jeho histórií, aby sme neboli takí tupí ako Američania.Okrem oficiálneho dodržiavania programu návštev najznámejších quintas - vinárstiev produkujúcich svetoznáme portské vína (ale aj iné, vynikajúce suché biele vína a šťavnaté a korenistéčervené vína) som si predsavzal pátrať po stopách portugalského basketbalu. Prvú nádejnú stopu som objavil na letisku po prílete do Porta, kde sa zrazu z nášho lietadla vyrojil kŕdeľ mladýchportugalských športovkýň aj s trénerom. Bližším prieskumom mi mladá opálená portugalská čučoriedka hrdo oznámila, že sú volejbalistky a práve sa vracali z akéhosi medzinárodného turnaja,kde vraj prehrali všetky zápasy. Pravdu povediac, môj prvý dojem z ich šantenia a prekrikovania bol, že vyhrali olympijský turnaj. Do Porta sme dorazili až po polnoci vinou našej skúsenejorganizátorky Edity Ďurčovej, ktorá na letisku vo Frankfurte zabudla nastúpiť včas (meškala asi 5 minút), ale nemecká fešistka na boarding roome ju už odmietala vpustiť do lietadla (“keineDiskussion..”). My v lietadle sme zatiaľ prehovárali hlavného pilota, že je to naša vedúca a bez nej sme v cudzom svete stratení. Nič nepomohlo, uznávam, že treba byť presný, ale nikdynepochopím, že sme museli čakať ďalších cca 40 minút na vyloženie Editinej batožiny z lietadla (po celý čas bol nástupný mostík pripojený ku lietadlu). Stále si myslím, že predpisy sú kvôliľuďom a nie ľudia kvôli predpisom, Deutschen, Deutschen über alles však boli iného názoru. Ďalšie chvíle v Portugalsku však boli napriek prvým 2 daždivým a chladným dňom prekrásne aobohacujúce. Ubytovanie vynikajúce, prvý den sme si prezreli samotné Porto a ďalší program pozostával hlavne z presunov medzi jednotlivými quintas, kde bola na rade ochutnávka miestnejprodukcie vín, bohatý obed a ešte bohatšia večera. Mňa, ako vášho kuchára zaujal okrem degustačného ohňostroja aj ten gastronomický, najviac ma ohúrila návšteva rybarskej reštaurácie vPorte, ktorá sa hrdí michelinovskými hviezdičkami a kde sa Portugalci musia objednávať hodne dopredu. Ale nielen z autobusu sme mali možnosť pokochať sa nádherným údolím rieky Douro sterasovitými vinohradmi (niečo na spôsob čínskych ryžových políčok z notoricky známych fotografií) – mali sme k dispozícií aj vláčik a loďku. Podrobný program je prílohou tejto správy anechcem sa opakovať. Dôležité sú najmä dojmy a to, čo si človek prinesie domov v hlave a vo fotoaparáte. Takže moje dojmy a postrehy zhrniem do týchto bodov:

1. Na prvý pohľad je vidieť, že Portugalsko bolo kedysi koloniálnou veľmocou (budovy, architektúra, spoločné firmy s Angličanmi atď).
2. Portugalci si stihli z peňazí EU vybudovať take cesty, o akých môžeme na Slovensku iba snívať.
3. Ak je tam kríza (priemerný ročný zárobok je okolo 800 EUR) mohli by sme takú mať aj my doma.
4. Starostlivosť o pôdu a vôbec vzťah ľudí o okolitú krajinu je príkladná. Nahnal by som tam všetkých úradníkov z Min. poľnohospodárstva, nech to vidia. Také “pustáky” ako poznám z pezinských viníc by ste tam márne hľadali.
5. Po návšteve fabriky na výrobu korkových štupľov (15,5 milióna kusov za deň) moja úcta ku korkovému štupľu vzrástla. Netušil som, koľko operácií musí taký obyčajný kus kôry korkovéhoduba podstúpiť, aby sa z nej stal dospelý štupeľ. A navyše, aká je to drina pre niektorých pracovníkov závodu.
6. Ďalšie spomienky sa mi postupne určite vynoria, pokiaľ mi to pán Alzheimer dovolí.

Napriek môjmu neúnavnému bádania som stopy basketbalu v tejto nádhernej krajine neobjavil. Posledný záblesk nádeje sa objavil posledný deň v Porte, bola sobota a z ihriska neďalehonášho hotela sa ozýval krik športovcov. Žial, boli to mladí chlapci-futbalisti, ktrorí tam hrali turnaj, bolo ich všade plno. A tak jedinou stopou a indíciou na tento krásny šport boli basketbalovékoše pripevnené na takú dlhú drevenú tyčku v rybárskej časti prístavného Porta. Iba Pán Boh vie, ako tí rybári dokážu s takýmto nástrojom hrať basketbal.

Váš člen Juraj

Fotografie zo služobnej cesty ....